Obyčajný deň

Ahojte Achernáci :)

Tak aký ste mali deň hmm? Bol to jeden z tých, kedy vám všetko vychádzalo alebo z tých kedy ste sa museli držať ďalej od rozbitných predmetov? Vraj niečo medzi tým? Nevadí, to sa stáva. Nemôže byť vždy všetko ružové a môžeme sa upokojiť vetou, že aj po všetkých tých zlyhaniach, raz musí vyjsť slnko.

Ja som dnes bola neskutočne rozlietaná. Aj keď som mala síce voľno z brigády a myslela som si, že stihnem napísať aspoň trochu z mojej záverečnej práce, opak bol pravdou. Ani neviem ako a už tu bol večer 22: 35. Takže čo mi zostáva hm? Už akurát iba osprchovať a spinkať. Ale aj tak mi to nedalo a musela som sem niečo zavesiť. 

Viete, dnes som si spomenula na jednu situáciu. Bola som asi prváčka na výške a sedela som v poloprázdnom autobuse mestskej dopravy mesta Nitra. Zrazu dnu nastúpila postaršia pani pravdepodobne aj s dcérou. Tá staršia pani bola nižšia, útla starena, ktorá už dobre nepočula a mala tie také typické vrásky starých ľudí. Najskôr som im ani nevenovala pozornosť, ale niečo na nich bolo, tak som ich proste musela počúvať. A áno viem, že sa to nepatrí ;)

Najskôr sa len tak rozprávali o tom, ako a čo má starká povedať doktorovi a aké bolesti mu má popísať. Lenže, potom prišiel okamih, ktorý mi zostal vyrytý v pamäti. Niečo sa udialo na ulici a dcéra povedala starenke: ,,Mami videla si? Teraz sa musíš dotknúť gombíka na kabáte a pošúchať ho, aby ti priniesol šťastie.´´ Tá dievčina bola úplne hotová. Ako keby ten malý kúsok plastu naozaj nosil šťastie a nebola to len taká obyčajná povera. Starenka sa na moje počudovanie zachovala úplne inak ako by som očakávala. Nahnevaným tónom povedala dcére, že na také hlúposti už neverí a že sa má starať o to kedy majú vystupovať. Vtedy som si povedala, fajn teta asi nemá najlepší deň, poprípade toho zažila toľko, že takéto maličkosti pre ňu naozaj nič neznamenajú. Ale mýlila som sa! A to dokonca veľmi, pretože keď som sa na ňu pozrela, akurát v tej chvíli sa starenka dotkla gombíka na rukáve, pošúchala ho, nepríčetne sa pozerala vonku a tvárila sa akoby sa jej to vôbec netýkalo. Obyčajný človek si povie, že to bola iba úplne 100% náhoda. No podľa mňa starenka presne vedela čo robí a v tej chvíli mala to, čomu sa hovorí nádej. Neviem, či v to aby ten deň dopadol dobre a aby si pamätala všetko čo má povedať lekárovi, alebo v to, že jej povedia nejakú lepšiu diagnózu, alebo len dúfala v to aby bolo všetko lepšie. Neviem. Ale môžem vám povedať, že práve táto teta, ktorá sa možno z nenazdajky dotkla – podľa nej – úplne bezvýznamného gombíka, priniesla jednému obyčajnému dievčaťu, ktoré malo vtedy jeden obyčajný rušný deň, nádej a vieru v to, že aj keď sa tvárime že nám prestalo na veciach záležať, niekde v hĺbke svojho srdca vieme, že sú pre nás práve možno tie nepodstatné veci veľmi dôležité. Podstatné je veriť aj tým malinkým veciam, pretože práve tie malinké veci nás ťahajú k tým obrovským :)

Takže ja dúfam, že ste pochopili čo som vám chcela povedať, že to nebolo napísané hekticky a úplne nezrozumiteľne. Proste som mala potrebu sa vám s tým zveriť. A ešte jedna vec: nezabúdajte mať nádej a vieru v čokoľvek, pretože ono to JE dôležité ;)