Pripravená odísť - kapitola 1.

Ako každý deň a každé ráno, prichádzal stereotyp, ktorý ma pravidelne ničil. Z kuchyne sa ozývalo búchanie a rynčanie hrncov a po celom dome sa roznášala príjemná vôňa slaniny a paprikovej praženice. Mama sa opäť realizovala. Nie, že by nemala čo robiť, mala práce vyše hlavy a ešte k tomu všetkému som jej pribudla na starosť ja.

,,Erika?´´ Pootvorili sa dvere a v nich sa zjavila postava, ktorá s mojou mamou nemala nič spoločné. Vychudnutá, bledá osoba vošla do izby, zodvihla nohavice, poskladala ich a dala ich na posteľ. Kostým, ktorý jej ešte pred pár mesiacmi padol ako uliaty, dnes visel na útlej postave, utrápeného človeka.

,,Už som chcela ísť, len som musela niečo dopísať. ´´ Na moje prekvapenie som to povedala s miernym hlasom, v ktorom tento raz nebolo počuť ani strach, zúfalstvo či smútok.

,,Je chladno. Pribalím ti ešte nejaký sveter aby si nezamrzla.´´ Vošla do skrine, vytiahla sveter, ktorý som nenávidela najviac na svete a dala ho do ruksaku. Nenávidela som ho. Nenávidela som všetko, čo sa týkalo toho dňa. Všetky veci, situácie, momenty. Dokonca som niekedy nenávidela aj mamu a samu seba!

,,Treba ti ešte s niečím pomôcť?´´ opýtala sa s nepríčetným pohľadom na fotografiu, ktorú som mala položenú na stolíku.

,,Nie už idem.´´ Požuhvaný zošit som dala medzi ostatné a s vozíkom som sa snažila vytrepať z mojej izby. Ako obvykle to bolo dosť ťažké. Dostať sa z mojej izby cez päť centimetrový prah by bolo náročné aj pre skúsenejšieho vozíčkara. Odrazu som cítila ako svoj vozík už nekontrolujem ja, ale mama.

Pomohla mi cez prah bez slova, ako keby to tak robila stále. Nesťažovala sa. Nikdy nepovedala, že má toho dosť. Mohla ma nechať niekde, kde by sa o mňa postarali a ona by si žila svoj život. No ona nie. Stratila toho veľa. Nie, stratilo toho až príliš veľa. Stratila manžela, ktorý jej každé ráno pripravoval silnú čiernu kávu bez cukru a pobozkal ju na čelo s nesmiernou láskou. Stratila syna, ktorý vyhrával futbalové turnaje, stratila dcéru, ktorá pravidelne hrávala volejbal a milovala lyžovanie a stratila pohľad na samú seba ako na silnú ženu, ktorá dokáže všetko do čoho sa pustí. Lenže ona bola silná. Dokonca silnejšia ako kedykoľvek pred tým.

Keď otvorila vonkajšie dvere neobjal ma zimný vzduch. Práve naopak, zdal sa mi teplejší a bolo v ňom cítiť vôňu brezy a sladkého javorového sirupu, ktorá vychádzala, ako každé ráno, od susedov. Mali známych v Kanade a pravidelne dostávali škatule naplnené javorovým sirupom, ktorý si dávali na raňajky k palacinkám. Vždy som ho chcela okúsiť no nikdy som si ho nebola schopná vypýtať. Dokonca by som im zaň aj zaplatila len aby som ho aspoň jedinký raz skúsila. Jedného dňa si ho asi objednám z internetu inak to už naozaj nevidím.

,,Erička chyť sa ma okolo krku.´´ Povedala mi mama keď sme boli blízko pri aute. Bolo mi ľúto, že ma do neho musí stále vykladať. No nemala som na výber a snažila som sa čo najmenej frflať. Veď to čo sa stalo už aj tak nezmeníme. Teda, hovorím si to každý deň ale uveriť tomu je tá najťažšia vec, ktorú si musím vložiť do hlavy. Zatiaľ čo mama zložila vozík, pripútala som sa a snažila sa prekonať strach, ktorý sa mi zrazu usalašil v hlave. Bude to môj prvý deň. Prvý deň v škole po tom všetkom čo sa nám prihodilo.

,,Pripravená?´´ Mama sa na mňa pousmiala zo spätného zrkadla no ja som len pokrútila hlavou. ,,Nie, mami. Na toto nie som pripravená.´´ Pozrela som sa na svoje ruky a začala som. ´´Ale vieš čo? To nevadí. Proste tam pôjdem, postavím sa´´ na chvíľku som sa odmlčala, ,,teda ak sa to dá vôbec takto povedať. Predvediem sa pred celou školou a uvidia že som stále tá istá Erika, iba som na vozíku. Neviem, či na stálo, ale pre túto chvíľu som a to či ma zoberú medzi seba, to je len na nich.´´ Odfúkla som si, pozrela na mamu a po prvý krát po tom všetkom som na nej videla náznak naozajstného, úprimného úsmevu. Alebo hrdosti? Áno, bola tam aj hrdosť. A presne v tej chvíli som si povedala, že dnešok zvládnem aj keby čo bolo. Veď som v škole nebola iba niečo viac ako mesiac.

Kým som sa stihla spamätať z mojej chvíľkovej eufórie, že dokážem všetko čo si zmyslím, mama už naštartovala a opatrne vyšla na hlavnú cestu. Cesta do školy nám nezaberie viac ako 15 minút. Pamätám si, ako sme do nej chodili autobusom aj s Matejom. Nikdy sme nestíhali lebo som sa potrebovala dokonale obliecť alebo namaľovať. Koľko krát sme naň bežali lebo sme nestíhali, koľkokrát prosil šoféra autobusu aby ma počkal, koľko sme sa nasmiali keď sme si už konečne sadli a šofér na nás iba zazeral. Pri týchto spomienkach na môjho mŕtveho brata ma oblial studený pot.

,,Nemysli na to Erika a skús sa tri krát po sebe zhlboka nadýchnuť.´´ Opakovala som si tieto slová stále dookola a musím povedať že niekedy aj zaberali. Asi predsa nie sú tie hodiny u terapeutky na zahodenie. Celú cestu sme len tak ticho sedeli. Pozerala som z okna a videla som deti, ktoré bezstarostne kráčali do školy, autá, čo fungovali ako mravce na mravenisku a kopu ľudí, ktorí sa ponáhľali sem a tam vo svojich uponáhľaných životoch. Nedokážu sa zastaviť a potom sa len budú smutne prizerať o čo všetko prišli. Presne tak isto ako to vidím na svojej mame.

,,Tak a vystupujeme. Idem ti po vozík.´´  Vystupujem, už je to tu. Chodí mi po hlave milión myšlienok typu: ,,Čo tu dnes robíš? Prečo si sa vybrala do školy tak skoro? Už vieš čo budeš hovoriť na tie súcitné otázky? Zmieriš sa zo všetkými tými pohľadmi?´´...... Toto nezvládnem....

Zrazu som sa neskutočne preľakla. Niekto búchal na okno a rozprával sa s mojou mamou. Ten hlas sa mi zdal veľmi známi ale nevedela som ho zaradiť. Všetko to je pre to hlúpe nové auto má neviem aké sklá a úplne všetko skresľuje! Iba keď sa zrazu otvorili dvere, všetko bolo zrazu jasnejšie. Tá tvár bola jasnejšia, vyusmievaná, spokojná a veľmi milá.

,,Soňa?´´ Vyhŕkla som meno nižšieho dievčaťa s premelírovanými ružovými vlasmi.

,,Kočka moja, no konečne sa ti uráčilo zdvihnúť zadok a prísť! Teda, zdvihnúť zadok a prísť no nie je to príliš?´´ Zahanbila sa a pozrela na moje nohy, ale nie pohľadom skľúčeným a súcitným, ale pohľadom zvedavým a spýtavým. Najlepšie bolo, že pri nej to bolo úplne v poriadku. Ona bola jedno s tých dievčat, čo si nerobilo veľkú hlavu z módy a oblečenia. Vždy bola oblečená jednoducho a neznačkovo a nepotrebovala sa nikomu stavať na piedestály. Jej šatník tvorilo asi päť párov rovnakých čiernych džínsov a dvadsať obyčajných bielych tričiek s potlačou všetkého čo vás napadne. Základom každého jej outfitu bola čierna vesta podšitá červenou látkou a mikina, ktorá mohla mať na sebe napísané alebo nakreslené čokoľvek, len musela byť čiernej farby. Tenisky nosila zo zásady biele, lebo vraj niečím to musí celé odraziť. Bola to svojská osôbka, ktorá mala krásne, veľké hnedé oči a úsmev, ktorý vždy vedel pookriať na duši.

,,Nie, nie je to príliš, od teba to nikdy nie je príliš.´´ Naklonila som sa aby som ju mohla objať a zrazu som zostala ako omámená. Pozrela som sa na ňu a ona preľaknutá tým , že som sa tak strhla nevedela ako má zareagovať.

,,Ty máš môj parfum?! To preto som ho nemohla nikde nájsť? Myslela som si, že som ho niekde stratila!´´ Pozerala som na ňu vážnym pohľadom a snažila som sa udržať smiech na uzde.

,,Nemôžem za to! Chýbala si mi! Bože veď si bola preč 48 dní 7 hodín a 32 minút! Čo si myslíš, že ty si len tak na takú dobu niekam zmizneš a mňa necháš samu pri týchto darmožráčoch?´´ Pozrela sa na mňa a dodala: ,,Dobre, tie dni, hodiny a minúty som počítala až dnes ale aj tak si mi strašne chýbala!´´ Usmiala sa a objala ma silnejšie ako pred tým. Vedela som, že to nepotrebuje komentár. Bola ako moja sestra. Spoznali sme sa až na strednej, ale od prvého dňa sme všade chodili spolu a toto bol najdlhší čas čo sme boli od seba. Dokonca sa nám smiali, že sa aj podobáme čo ale vôbec nebola pravda. Doteraz neviem prečo si to ľudia myslia a kto to prvý vypustil. S mamou mi pomohli do vozíka, naň mi zavesili ruksak s vecami a zošitmi a mohli sme sa pomaly odkotúľať do školy.

,,Prídem po teba o pol tretej dobre?´´ Povedala mi mama zatiaľ čo pri mne kľačala a naprávala mi deku na nohách. ,,Máš rehabilitáciu a tento krát sa tam musíme dostať na čas. O tretej aby sme tam už boli jasné?´´ Prísne na mňa pozrela a dala mi pusu na čelo.

,,Dobre mami tak o pol tretej.´´ Ticho som odvetila a počkali sme kým nastúpi do auta a odíde preč.

,,Konečne si tu Dalová, už som si myslel, že ťa budem musieť ísť uniesť.´´ Začula som hlas spoza chrbta a vedela som presne, ktorému namyslenému niktošovi patrí. Rýchlo som sa otočila a nastavila ruku. Chlapec sa ku mne rozbehol so smiechom a kričal: ,,Give me Fiveee´´ tľapli sme si a on zastal a povedal: ,,Naozaj si mi chýbala Dalová so slečnou Soňou sa to už nedalo vydržať. Stále melie o veciach čo so mnou nemajú nič spoločné a neviem čo jej na to odpovedať.´´ Potom sa usmial na Soňu a zavalil ju otázkami ako by som sa tam práve v tej chvíli ani nenachádzala.

,,Tak ako sa má? Je v poriadku? Prečo vlastne prišla tak skoro po nehode? Môžeme sa potom....´´

,,Hej!´´ Skríkla som. ,,Ja som tu! Nachádzam sa priamo medzi vami a tie otázky sa môžeš spýtať aj mňa! A áno som v poriadku, len neviem čo tu robím...´´ Sťažka  som sa  nadýchla pozrela na nich a podľa toho ako sa na mňa dívali mi došlo, že naozaj netuším čo tam robím. Mala som sa asi naozaj zostať učiť doma a počkať kým sa úplne nezotavím. Lenže moje naliehanie ísť do normálneho prostredia, presvedčilo aj mamu a ja som to v tejto chvíli naozaj ľutovala.

,,Ja...prepáč, viem že si tu... ja len, že som sa bál.´´ Čupol si ku mne a usmial sa. Presne tak ako to vedel iba Michal. Usmial sa úprimne a chytil ma za ruku. ,,Nevidel som ťa mesiac.´´

,,Presne 48 dní, 7 hodín a už to bude 43 minút.´´ Skočila mu do reči Soňa. Michal sa usmial a pokračoval: ,,Takže 48 dní, 7 hodín a 43 minút. Mrzí ma, že som ťa nebol pozrieť, že sme ťa my neboli pozrieť. Ale keď som ťa naposledy videl v nemocnici Eri, ono mi to trhalo srdce. Nevedel som ako ti pomôcť, nevedel som ako pomôcť tvojej mame. Si moja najlepšia kamoška. Bože, sme susedia už 17 rokov! Ja som sa len bál, že mi odídeš.´´ Pozrel sa na mňa a ja som v jeho očiach videla slzy. Michal mal v očiach slzy. Nevidela som ho plakať ani vtedy, keď ich opustila mama. Nedávalo mi to zmysel, tak som ho len chytila za ruku a snažila som sa bez sĺz na neho prehovoriť. ,,Ale som tu, nikam som nešla Miško. Dokonca vieš čo? Nie som pripravená odísť! A nie som pripravená ani ísť do školy! Tak vás prosím, môžeme to už mať konečne za sebou a ísť dnu? Lebo ak ma tam teraz nedotiahnete, obávam sa, že ma tam nedotiahnete už vôbec!´´ Začala som sa smiať a dúfala som, že to aj naozaj urobia. 

A presne tak urobili. Michal sa postavil a začal tlačiť vozík a Soňa stále niečo splietala o tom ako je veľmi pravdepodobné, že máme nového spolužiaka, lebo vraj pred školou videla chalana, ktorý nikam nezapadal takže určite pôjde k nám do triedy. A vraj to nebol jeden s tých chlapcov ako máme v meste. Vraj už len to, že mal oblečené kožené nohavice a koženú bundu ho priveje do našej triedy. V našej triede bolo totižto veľa odlišných ľudí a vraj taký by sa k nám určite hodil. 

Ako sme sa presúvali do triedy všímala som si veľa vecí. Hlavne pohľadov, tie boli niekedy až doslova spaľujúce. Jediné šťastie bolo, že zazvonilo a ľudia sa pomaly strácali vo svojich triedach. Lenže v tej chvíli ma čakalo ešte jedno nepríjemné stretnutie. Znie to zvláštne ale bolo to stretnutie s bratovov skrinkou. Nemali sme na výber škola nebola taká veľká a jediná cesta ako sa dostať do triedy bolo prejsť popri tej skrinke. Bola tam jeho fotka zavesená na chladnom oceľovom plechu, veľa kvetou, ktoré boli čerstvé takže ich tam niekto nosil pravidelne a dokonca aj sviečky ktoré ešte stále horeli. Môj žalúdok bol stiahnutý na veľkosť malého hrášku. Soňa ma chytila za ruku a ja som musela privrieť oči aby som nepodľahla smútku, ktorý ma tak strašne zväzoval. Vtedy mi bolo ukradnuté či sa na mňa niekto díva, či ma niekto ľutuje alebo so mnou súcití. V tej chvíli mi chýbal len jeden človek, môj brat, moje dvojča. Človek, ktorý bol môjmu srdcu veľmi blízko a ktorý už po týchto chodbách so mnou chodiť nebude.

,,Sme pred triedou.´´ Zahlásila Soňa a otvorila dvere. Michal sa na mňa pozrel, ako keby ma viedol do nejakej náročnej vojny a zmäteným hlasom dodal.

,,No neviem čo ti mám povedať v takejto situácii, ale asi musí stačiť, že sme s tebou. Veď sa nič nezmenilo nie?´´

,,Nie nezmenilo, ty somár iba má o dve koliečka viac!´´ Zahlásila Soňa a vtedy sme všetci traja vybuchli takým veľkým smiechom, že sa na nás začala dívať celá trieda. Vtedy ma nenapadlo nič iné iba obyčajné ,,Ahojte, som späť.´´ A čakala som čo mi tento nový deň v mojom extra popletenom živote prinesie. Na moje prekvapenie začali všetci moji spolužiaci tlieskať. Nevedela som čo robiť tak som pozrela na Michala, ktorý to okamžite pochopil ako ,,rýchlo na moje miesto!!´´ Keď ma odstavil, Soňa do mňa drgla a so spokojnosťou v hlase mi pošepkala ,,Vidíš, ja som ti hovorila, že to bude náš spolužiak.´´ Zasmiala sa a ukázala na chlapca čo práve vošiel do triedy aj s triednym učiteľom. Mala pravdu, ale zabudla spomenúť ešte jednu vec. Ten chalan bol veľmi pekný, upravený a ja som z neho mala veľmi známi pocit. Určite som ho už niekde videla, len som si v tej chvíli nevedela spomenúť kde....