To ako vážne?!

Stala sa mi taká vec. Založila som si blog asi pred ja neviem rokom alebo ja už ani neviem kedy. Ale, prekvapivo mala som toho tááák veľa -nehovorím, že dnes nemám :D- že mi ho zrušili asi cca po pol roku. Mohla som hľadať heslá, názvy a veci tomu podobné ale nenašla som nič a tým myslím absolútne nič. Viete si predstaviť moje sklamanie? Nie? Predstavte si, že čakáte na vlakovej stanici, pretože vás má prísť navštíviť kamarát zo strednej. Vlak už dávno prišiel a vy tam čakáte, čakáte a čakáte a nakoniec nikto nevystúpi. Zrazu zazvoní telefón a vám je takým ukážkovým, vytáčajúcim sa spôsobom povedané, že sa na vás zabudlo. 

Presne to isté čakalo aj mňa. Ale, skôr ako pocit zabudnutia som mala pocit prázdnoty. Nenapísala som toho veľa, ale predsa toho bolo dosť :). No a tak som tu, sedím na internátnej izbe mám sa učiť strašne veľa na skúšky, ale nič z toho ma nenapĺňa. Tak som sa rozhodla pre tzv. návrat do starých čias, kedy pre mňa písanie znamenalo viac ako kinder vajce od rodičov, či flákanie sa vonku s kamarátmi. Každopádne, dúfam, že sa vrátim do čias kedy som vedela dať na papier svoje pocity, emócie a zážitky z dňa a vám - nech ste už ktokoľvek - sa to bude páčiť. Takže s prianím pekného dňa vás pozdravujem a verte mi dnes sa ma tak ľahko nezbavíte :)